Zo života

Júl '17| Leháro po fanynkovsky

2. srpna 2017 v 22:50 | Yoruett Felwig

Hneď začiatkom Júla som sa spolu s P ocitla na Fest Anča 2017->10. ročníku festivalu animovaných filmov. Pôvodne som o tom chcela napísať dlhý report ale tak nejak som to hneď po príchode nestihla a hneď pár dní na to som zakotvila u R. No a všetky spomienky a dojmy sa mi za ten čas zliali akosi dohromady. Tak to celé skrátim.
Prvýkrát v živote som vôbec bola na nejakom viacdňovom festivale s tým že som spala na mieste v stane. Vlastne celkovo som prvýkrát spala v stane. Vtipné je že po asi dvoch nociach brblania som si aj zvykla a poslednú noc ma skoro vôbec nebolel chrbát. Alebo som si na tú bolesť jednoducho zvykla tak že som ju už ani nevnímala. Celkovo sme stanovanie prežili bez ujmy, teda až na to že sme jednu noc nechali topánky pred stanom a v noci pršalo *facepalm*.
Čo sa programu týka tak som si najviac užívala prednášky animátorov z branže, konkrétne si moje srdce získal Robert Morgan. Po prehliadke jeho filmov ktoré boli všetky tak fascinujúco pohoršujúce som bola fakt zvedavá čo je to za človeka. Počas jeho prednášky som nakoniec zistila že je to fajn týpek. Proste taký typ s ktorím by ste si radi zašli na pivo i keď o ňom viete, že rok zbieral svoje nechty a nakoniec ich použil pri tvorbe bábky. Čo sa jeho filmov týka najviac sa mi páčil the Separation. No "páčil." Mentálne ma poznačil, zlomil mi srdce, skoro rozplakal a pritom fascinoval.

Jún| Kačice, piráti, Ikon a životný úspech

5. července 2017 v 22:57 | Yoruett Felwig
Gact-Jesus
Pretože bez tohto úchylného 200 ročného upíra by J-rock nebol ono.
Happy (late) Birthday!

Jún bol tak strašne hektický, preplnený všetkým možným a ja stále nechápem jak som to všetko stihla. Hlavnou náplňou tohto mesiaca boli klauzury a s nimi spojená súťaž... ale pekne po poriadku. Jedna z prvých vecí ktorá sa mi s týmto mesiacom spája bola návšteva zoo s R. Už od začiatku to bol taký ten "fail po našom" keďže som vďaka ISICu dostala doslova detský lístok a ona bez neho dospelácky. Čiže je to oficiálne, je moja náhradná matka (:D).
Celý deň sme tak strávili vyžieraním predraženého jedla, rozprávaním sa so zvieratami a neustále sme sa vracali k výbehu červených pánd v snahe vidieť niekoho z mojej (našej?) rodiny. Nakoniec sa nám to podarilo až tesne pred odchodom keď sa jedna z pánd premiestnila z domčeka do koruny stromu :3
Viete čo je najkrajšie na tom keď vás niekto stiahne do pekla nejakého fandomu? Všetky tie vtipy, hlášky a rozhovory ktoré medzi vami vznikajú na základe spoločného záujmu. A tak sme prirovnávali zvieratá k BTS :D

,,Myslíš že tu majú niekde Hobiho?"
R: ,,Hej, koníky sú hore na kopci."
(J-Horse )

R: ,,Tiež máš ten pocit že sa tá malá opička tvári ako Yoongi?"
"???????"
Opička: :|

*pri výbehu s kačacou rodinkou a vodným vtáctvom celkovo*
,,Tie dve veľké sú Namjoon a Seokjin. Za nimi plávajú Hobi, Yoongi, Jimin a Kookie. A omg pozri na to káčatko čo pláva úplne mimo radu, to je Taehyung!"

Celkovo ľutujem každého čo v ten deň prešiel okolo nás, keďže sme boli cringy af. A vlastne každého čo si to práve prečítal. Samozrejme že sme nič z toho nemysleli nijak urážlivo.
Tiež som v zoo trochu fotila a po dlhšom čase to bolo dokonca na digitál. Momentálne je jeden z mojich plánov na leto nafotiť čiernobielu sériu zvieracích častí tela/detailov alebo niečo s touto tematikou. Bohužiaľ som tento nápad dostala až tesne pred odchodom zo zoo čiže fotiek mám zatiaľ len málo.

Menšia ukážka. Nemôžem sa ale zbaviť pocitu že je táto fotka primitívna.

Už je zo mňa mrochta stará

14. června 2017 v 0:39 | Yoruett Felwig
Dňa 8.6 som prestala patriť medzi -násťročných.
Yep, už je zo mňa "stará mrochta" aspoň podľa mojej spolubývajúcej ktorá má 20 iba týždeň po mne.
Čiže dneská...ako dlho som mala toto v rozpísaných?

Aby som pravdu povedala, ešte tak dva-tri týždne dozadu som mala občas stavy alá "preboha ja mám o chvíľu 20 a nič som ešte nedokázala" a podobne. Nakoniec ma ale tieto stavy prešli a ja som si z toho všetkého začala robiť srandu. Napríklad pár dní pred svojimi narodeninami som strávila polovicu dňa v posteli s rozprávkami, pila čajíček a držala v náručí plyšového medvedíka, ha. Vek je aj tak len číslo a ešte stále existujú krajiny v ktorých nemôžem legálne chlastať, čiže na tom nie som ešte až tak zle (:D).
Vpodstate som ten fakt že mám už 20 znášala celkom dobre až dokým ma na stanici neoslovil nejaký týpek: "Madam, prosím vás neviete či bude vlak do Bratislavy meškať?" V tej chvíli som nevedela či mám plakať, smiať sa alebo mu vraziť. Oslovenie Madam sa mi totiž to spája s oveľa staršími ženskými a tak vôbec nechápem prečo nepoužil slečna. A to som na sebe výnimočne nemala ani žiaden make up... žeby to bolo tým?

Našla som svoj minuloročný článok ktorí som písala keď som dovŕšila 19nácť. Dosť ma v ňom zasiahla veta " A hlavne získala pár ľudí, ktorých by som najradšej mala vo svojom živote až do konca." Haha. Prešiel rok a z tých "absolútne úžasných ľudí" mi ostala už len jedna osoba ktorá to so mnou ťahá už skoro 6 rokov. Zvyšné kamarátstva skrátka neuniesli nátlak sveta mimo gympla a celá moja bývalá "partia" sa rozpadla. Už dávno mi to ale žily netrhá a i keď mám občas chvíľky kedy mi tí ľudia fakt chýbajú som aj celkom rada že sú preč. Došlo mi že ma len ťahali ku dnu.

Ako sa z Yoru panda červená a Kpoperka stala

21. května 2017 v 15:59 | Yoruett Felwig
Článok obsahuje blogové veci, pandy červené a K-Pop.

Tak nejak som došla k záveru že nepotrebujem mať z blogu ďalšiu galériu svojich fotiek. Presnejšie, nemám rada články čisto o fotkách. Na niečo také mi stačia k tomu určené fotostránky (YouPic,dajme tomu IG a plánujem sprovozniť 500px) Okrem toho potrebujem nejaké miesto kde si budem môcť oddýchnuť od toho neustáleho pocitu "omg milujem fotku,študujem fotku ale čo ak sa tým neuživím" ktorí ma prenasleduje skoro každý deň. Občas premýšľam či som sa fakt rozhodla správne. A určité príspevky na tumblri mi pri premýšlaní dvakrát nemáhajú. Umelec má predsa za každú cenu milovať to čo robí viac ako peniaze a svoje pohodlie, má ísť za svojim snom aj keď mu všetci z jeho okolia hovoria nech sa na to vykašľe a blablabla "insert artsy fartsy quote here." Paradoxne takéto príspevky na mňa dokážu pôsobiť skôr demotivujúco, pretože vo mne vyvolávajú pocit že toho nerobím dosť. Čo je asi aj pravda.
Vo svojom živote by som sa rada venovala foteniu, chcela by som napísať fantasy sériu a možno sa v kreslení vypracovať tak že by som mohla robiť napríklad aj nejaké ilustračné práce a podobne. Alebo si môcť aspoň sama tie knihy ilustrovať. A zo všetkého najradšej by som sa dostala na umeleckú výšku kde síce budem možno musieť tvoriť ako niekto píska, ale aspoň budem niečo robiť.
Úprimne, keď vidím koľko času zabíjajú moji bývalí spolužiaci biflením sa na skúšky, pričom polovičku z nich ich odbor ani nebaví, nedokážem sa ubrániť myšlienke "Takto dopadnúť nechcem." Nie že by som mala nejaký problém s učením, ale predstava že budem znovu márniť roky života biflením sa niečoho čo ma ani nezaujíma (ako na gympli) ma desí. A iný odbor ako fotka ma aspoň momentálne nezaujíma. Anyway, pointa je že odtialto vymažem všetko články čisto o fotkách a v budúcnosti ich budem využívať čisto ilustračne. Alebo tak nejak :D

Január 2017| Nervy, klauzúry a Eyewitness

4. února 2017 v 2:05 | Yoruett Felwig
Trikrát hurá pre mesačné výkecy. Som zvedavá ako dlho mi tento nový projekt vydrží.

Po tom čo som sa po asi dvoch týždňoch vyhrabala z depky sa Január niesol v duchu "nič nestíham, tak si pustím ďalší diel Eyewitness a potom budem plakať." Blížili sa totiž to dátumy odovzdania záverečných prác zo všetkých predmetov a hlavne klauzúry z fotky. Nakoniec som to ale zvládla a nejakým zázrakom sa mi podarilo dať všetko dokopy včas. Vďačím tomu prebdeným nociam, niekoľkým litrom zeleného čaju a faktu, že blbci majú šťastie. Moju januárovú situáciu najlepšie zhrnula táto rýchla skica ktorú som nakreslila počas prokrastinácie na cintiqu.





A život ide ďalej

16. září 2016 v 22:19 | Yoruett Felwig
Výkec v skratke: Yoru sa bojí životných zmien, závislačí na Mystic Messenger a cez leto začala trochu počúvať rap. Ale inak je všetko ok.
Angel Haze- Battle Cry
SLAY, QUEEN SLAAAY~

Už to budú dva týždne čo som začala s pomaturitným štúdiom fotografie v Bratislave a bola nútená na krátky čas (kým nepríde spolubývaúca) žiť sama. A môj dojem? Najradšej by som sa vrátila v čase aspoň o polroka späť. Chcem sa vrátiť späť do toho "zapadákova" o ktorom bohaté blavácke detičky ani netušia kde sa nachádza (hlavne že sme okresné mesto najväčšieho okresu) a znovu navštevovať tú "školu pre bifľošov" aka môj gympel. A hlavne môcť znovu každý deň vidieť tú bandu volov, ktorá mi tak neskutočne chýba. Na druhú stranu si ale uvedomujem že život ide ďalej. Nič nezískam tým, keď budem neustále premýšľať nad tým, aké by bolo fajn sa tam znovu aspoň na deň vrátiť. Potrebujem sa vyvíjať a pre vývoj je treba niečo aj obetovať. Aj keď vývoj znamená, že sa musím prispôsobiť životu v cudzom meste, pričom mám neustále pocit že ma všetci sledujú a na ulici sa ešte necítim dvakrát príjemne. Celkovo sa medzi všetkými tými blavákmi cítim ako nejaká sedláčka ;w;

Posledných -nácť (8.6.2016)

9. června 2016 v 9:08 | Yoruett Felwig
Aurora- Warrior

Keď som mala trinásť, mala som presnú predstavu o tom aká chcem byť až budem mať devätnásť. V prvom rade som chcela byť hlavne chudá a krásna. Už konečne som chcela mať vlasy nafarbené na čierno alebo na nejakú bláznivú farbu. Chcela som nosiť oblečenie inšpirované visual kei a celkovo temnejšími štýlmi (goth, emo, scene).
Naivne som dúfala že sa mi za tie roky podarí naučiť sa hrať na gitaru dosť na to aby som bola súčasťou nejakej skupiny.
Chcela som sa venovať BJD a vlastniť aspoň jednu. A tiež som chcela byť známou blogerkou, autorkou fanfiction a poviedok. Predstavovala som si seba samú ako takú typickú drsnú babu ktorá so sebou nenechá len tak zametať a ktorá sa nebojí ľudí.

A aká je realita?
Chudá nie som ani zďaleka. Je síce pravda že už nie som taká delová guľa ako pred piatimi rokmi ale furt na tom nie som dobre. Od tmavých farieb som prešla k svetlým. Čo sa štýlov týka osobne tiahnem skôr k mori ale zároveň ma fascinuje aj pastel goth. Sú to dosť veľké protiklady vďaka ktorým mám menšiu krízu, heh.
Moje vlasy majú stále prirodzenú farbu, pretože som sa naučila ju milovať. Ale aj tak túžim po ružových končekoch ktoré sa možno onedlho stanú realitou. A možno mi po čase prepne a dám si rovno ružové ombre, ha!
Nie som známa blogerka, gitaru som v rukách nedržala ani nepamätám a všetky prachy ktoré mali ísť do BJD skončili vo fototechnike. Nepamätám si kedy som naposledy spísala nejakú poriadnu poviedku, hoci mám neustále v hlave kopu nápadov a cítim že by som sa tomu mala znovu venovať. A už vôbec nie som sebavedomá. Strach z ľudí sa mi ale za tento poslednýrok ako-tak podarilo prekonať. Nejaké tie pokusy o drsné, asociálne chovanie boli. Vlastne som taká aj bola. A teraz po všetkých tých rokoch sa chcem znovu naučiť byť k ľuďom aspoň trochu milá. Prestať ubližovať tým ktorých mám rada, hoci neúmyselne.

Čiže som premrhala pár rokov života?
Nie. Okay, možno nič čo som si predstavovala sa nestalo skutočnosťou. Ale stali sa iné veci. Našla som si hobby- fotenie v ktorom som vraj dobrá a chcela by som sa ním v budúcnosti, aspoň zčasti živiť. Bola som v Londýne, Paríži, Ríme a Osvienčime. Vraj som sa ohromne zlepšila v kreslení. Prešla som si menším peklom za ktoré som si mohla sama a sama som sa z neho aj dostala. Prežila som gympel a úspešne dokončila ZUŠ (teda, ešte mi pár dní zostáva). Videla som niečo cez 200 anime (priorities :D). A hlavne získala pár ľudí, ktorých by som najradšej mala vo svojom živote až do konca. Hoci im to nedokážem dať najavo. Ale dá sa to vôbec?

Čo týmto chcem vlastne povedať?
Je jedno ako si život naplánujete/ vysnívate, aj tak vám to nemusí vyjsť. Ale netreba sa kvôli tomu nenávidieť, pretože práve to je na živote v podstate krásne. Niečo si naplánujete a potom bum, dostanete od života facku a ocitnete sa niekde úplne inde. Alebo si po čase uvedomíte, že cesta ktorú ste si vybrali nie je tá správna a zvolíte inú. Proste sa preberiete a zistíte, že byť gotickou princeznou/ známou blogerkou nie je to pravé orechové. Alebo na niečo také ešte nenastal vo vašom živote správny čas. A ešte jedno "alebo" a môžete mi vraziť.

Plány na posledný rok mojich -nácť čias? Užívať si života aj naďalej. Vyriešiť pár otázok. Konečne prečítať knihy na ktoré si už roky brúsim zuby. Ísť študovať fotku. Vrátiť sa k písaniu. Ale ako som už hovorila, nemusí mi to vyjsť.
A o tom život je.

(Som ako lacné hodinky, nemám ručičky :D )

Otázka: Ako ste si samích seba o pár rokov predstavovali keď ste boli mladší? A aká je realita?

Čo robiť keď sa vám nechce učiť na maturitu

13. února 2016 v 21:29 | Yoruett Felwig
A chcete pritom imitovať Yoru.

1. Posielajte "svojim" ľuďom selfíčka, vtipné obrázky a rôzne blbiny. A potom ich celý deň preklínajte lebo:
a) odpísali iba ":D"
B) neodpísali vôbec
harry potter fuck you dobby

She is beauty, she is grace, she almost fell on her face

16. října 2015 v 18:34 | Yoruett Felwig
Čím vyššie podpätky, tým vyššia šanca že padnete na držku.

Tak a konečne je už po tom. Už žiadne nácviky, tanečná, učenie sa textov a hlavne, už žiadne otázky typu:
,,Aké máš šaty?"
,,Farebné."
,,Aké vysoké máš topánky?"
,,Príliš vysoké"
,,Vieš v tých topánkach vôbec chodiť?"
,,Nie. Ale už som sa vyhrážala chalanom, že im dám do držky ak mi po páde nepomôžu vstať."
,,Kto ti bude robiť makeup?"
,,Mám na to svoje metódy."

Myslím, že už všetkým došlo že hovorím o stužkovej. Yep, Yoru je veľká maturantka. A keďže som mala stužkovú už 9.10 nejako nebol čas aby som počas Septembra prispievala na blog. Mali sme len jeden mesiac na to, naučiť sa tancovať, vymyslieť program a zabezpečiť veci, ktoré sme mali zabezpečiť už minulí školský rok, len nám to nejako nevyšlo.
Čiže srandy kopec. To je taký úžasný pocit keď všetci okolo vás stresujú a vy máte v paži. Nakoniec to dopadlo iba o niečo menej tragicky ako sa pôvodne plánovalo. Fakt to bol nezabudnuteľný večer plný emócií. A ani na tú papuľu som nakoniec nespadla.

Trošku som experimentovala s kombináciou biely papier+blesk. Látka pod pohárom sú moje šaty.
 
 

Reklama