Červen 2016

Yoru visí

30. června 2016 v 21:48 | Yoruett Felwig |  Čmarikanie

Respektíve visela. Nie však za rebro ako Jánošík, ale na výstave absolventských prác mojej ZUŠky. Po 4 rokoch výkrikov: ,,Ja neviem kresliť." a zabávania okolia (Každý rok sa deň kedy som ja chodila považoval za najdivokejší) som úspešne ukončila aspoň akú-takú výtvarnú prípravu. Čo sa mi bude hodiť, keďže som sa rozhodla pre pomaturitné štúdium fotografie. A s pomocou mojej učiteľky sa mi nejaké fotky podarilo prepašovať aj na výstavu.
Čo mi vlastne tie hodiny driny vlastne dali? V prvom rade som sa dosť zlepšila v kreslení, kreatívnom myslení... a dostala som knihu, ktorú som už čítala (Salinger- Kto chytá v žite). Haha :D. A pár teplých slov o mne pre návštevníkov, ktoré vďaka rozdielu medzi kvalitou mojich fotiek a kresieb vyzneli nejako takto: ,,Yoru je veľmi nadaná vo fotení, má skvelý cit pre atmosféru, želám jej veľa šťastia v budúcej tvorbe...a tiež trochu čmára."

A čo inak? Mám pomaturitnú depku, pretože mi chýba tá samozrejmosť že sa budem každý deň môcť s niekým rozprávať. Pomaly ale iste sa prepadávam do jamy osamelosti pretože všetci moji ľudia sú niekde rozpŕchnutý. Čo je pozitívne pre moju produktivitu, no negatívne pre moje psychické zdravie.
Okrem toho brigádujem. Negatíva: Som pokladníčka v supermarkete. Pozitíva: Peniaze a klimatizácia.


Posledných -nácť (8.6.2016)

9. června 2016 v 9:08 | Yoruett Felwig |  Zo života
Aurora- Warrior

Keď som mala trinásť, mala som presnú predstavu o tom aká chcem byť až budem mať devätnásť. V prvom rade som chcela byť hlavne chudá a krásna. Už konečne som chcela mať vlasy nafarbené na čierno alebo na nejakú bláznivú farbu. Chcela som nosiť oblečenie inšpirované visual kei a celkovo temnejšími štýlmi (goth, emo, scene).
Naivne som dúfala že sa mi za tie roky podarí naučiť sa hrať na gitaru dosť na to aby som bola súčasťou nejakej skupiny.
Chcela som sa venovať BJD a vlastniť aspoň jednu. A tiež som chcela byť známou blogerkou, autorkou fanfiction a poviedok. Predstavovala som si seba samú ako takú typickú drsnú babu ktorá so sebou nenechá len tak zametať a ktorá sa nebojí ľudí.

A aká je realita?
Chudá nie som ani zďaleka. Je síce pravda že už nie som taká delová guľa ako pred piatimi rokmi ale furt na tom nie som dobre. Od tmavých farieb som prešla k svetlým. Čo sa štýlov týka osobne tiahnem skôr k mori ale zároveň ma fascinuje aj pastel goth. Sú to dosť veľké protiklady vďaka ktorým mám menšiu krízu, heh.
Moje vlasy majú stále prirodzenú farbu, pretože som sa naučila ju milovať. Ale aj tak túžim po ružových končekoch ktoré sa možno onedlho stanú realitou. A možno mi po čase prepne a dám si rovno ružové ombre, ha!
Nie som známa blogerka, gitaru som v rukách nedržala ani nepamätám a všetky prachy ktoré mali ísť do BJD skončili vo fototechnike. Nepamätám si kedy som naposledy spísala nejakú poriadnu poviedku, hoci mám neustále v hlave kopu nápadov a cítim že by som sa tomu mala znovu venovať. A už vôbec nie som sebavedomá. Strach z ľudí sa mi ale za tento poslednýrok ako-tak podarilo prekonať. Nejaké tie pokusy o drsné, asociálne chovanie boli. Vlastne som taká aj bola. A teraz po všetkých tých rokoch sa chcem znovu naučiť byť k ľuďom aspoň trochu milá. Prestať ubližovať tým ktorých mám rada, hoci neúmyselne.

Čiže som premrhala pár rokov života?
Nie. Okay, možno nič čo som si predstavovala sa nestalo skutočnosťou. Ale stali sa iné veci. Našla som si hobby- fotenie v ktorom som vraj dobrá a chcela by som sa ním v budúcnosti, aspoň zčasti živiť. Bola som v Londýne, Paríži, Ríme a Osvienčime. Vraj som sa ohromne zlepšila v kreslení. Prešla som si menším peklom za ktoré som si mohla sama a sama som sa z neho aj dostala. Prežila som gympel a úspešne dokončila ZUŠ (teda, ešte mi pár dní zostáva). Videla som niečo cez 200 anime (priorities :D). A hlavne získala pár ľudí, ktorých by som najradšej mala vo svojom živote až do konca. Hoci im to nedokážem dať najavo. Ale dá sa to vôbec?

Čo týmto chcem vlastne povedať?
Je jedno ako si život naplánujete/ vysnívate, aj tak vám to nemusí vyjsť. Ale netreba sa kvôli tomu nenávidieť, pretože práve to je na živote v podstate krásne. Niečo si naplánujete a potom bum, dostanete od života facku a ocitnete sa niekde úplne inde. Alebo si po čase uvedomíte, že cesta ktorú ste si vybrali nie je tá správna a zvolíte inú. Proste sa preberiete a zistíte, že byť gotickou princeznou/ známou blogerkou nie je to pravé orechové. Alebo na niečo také ešte nenastal vo vašom živote správny čas. A ešte jedno "alebo" a môžete mi vraziť.

Plány na posledný rok mojich -nácť čias? Užívať si života aj naďalej. Vyriešiť pár otázok. Konečne prečítať knihy na ktoré si už roky brúsim zuby. Ísť študovať fotku. Vrátiť sa k písaniu. Ale ako som už hovorila, nemusí mi to vyjsť.
A o tom život je.

(Som ako lacné hodinky, nemám ručičky :D )

Otázka: Ako ste si samích seba o pár rokov predstavovali keď ste boli mladší? A aká je realita?

Rimania

3. června 2016 v 20:20 | Yoruett Felwig |  Fotenie
Kerli- Feral Hearts

Musím sa priznať, som absolútne nezodpovedná fotografka. Teda, ak sa tak môžem vôbec nazvať. Koncom Marca som bola v Ríme a všetky fotky odtiaľ nemám doteraz spracované. Tie ktoré ale spracované sú sa týkajú ľudi. Pretože ľudia sú možno svine, ale sú to inšpiratívne svine. Nepamätám si z akého uhla som fotila Anjelský hrad alebo všetky tie fontány, ktorích je v Ríme nespočet. Pamätám si ale ako som fotila čítajúceho hipstera, modliacu sa žobráčku alebo týpka ktorí hral na gitaru Metallicu. Na odfotenie Anjelského hradu budem mať ešte v živote množstvo pokusov, zatiaľ čo tieto fotky už pravdepodobne nikdy druhýkrát nevyfotím. Preto som sa do ich spracovania pustila hneď ako som mala príležitosť. Niektoré z týchto fotiek budem postupne pridávať aj na svoj YouPic.


Obyvatelia Ríma sú rôzny. Niektorí sú napríklad kvôli spoločnosti nútený žobrať na ulici.